Otvorenosť on-line

Tým, že sme technologicky vyspelejší ako pred mnohými rokmi a našou súčasťou života sa stal aj internet, na ktorom väčšina z nás rád trávi viac svojho voľného času ako pred televíziou, tak aj tu sa pozrieme na otvorenosť. Niekedy si myslím, že ľudia sú viac otvorení na internete ako pred svojou druhou polovičkou alebo tým, ktorým dôverujú. V každom prípade sa to týka blogov, facebooku, twitteru a ďalších sociálnych médií.

7 rád otvorenosti on-line

Čokoľvek zdieľame na sociálnych sieťach a blogov, nikdy nebudeme mať nad tým úplnú kontrolu nad tým, kto čo práve vidí a číta. Sociálne siete sú verejný priestor, na ktorých nás môže sledovať ktokoľvek. Každý jeden môže čítať čo zdieľame. Zároveň môže byť pre budúceho zamestnávateľa “dobrou” vizitkou, kto skutočne sme a tým môžeme ne/uspieť pri pracovných rozhovoroch.

Tu sú 7 rád ako publikovať svoju otvorenosť, aby sme neskôr to neoľutovali:

1. Buďme otvorení, ale iba s ľuďmi, ktorých veľmi dobre poznáme a dôverujeme im.
2. Nezdieľajme informácie, ktoré nechceme zdieľať verejne.
3. Neposielajme svoje príspevky, keď sme emocionálne rozrušení.
4. Dávajme pozor pri hľadaní podpory na otvorených sociálnych médiách (siete, blogy).
5. Pamätajme si, že iní môžu vnímať to inak, ako by sme si želali.
6. Môžeme si za tým stáť, čo píšeme dnes, aj zajtra? Akonáhle je zverejnený príspevok, je príliš neskoro ľutovať to.
7. Naštvaní? Počkajme na príspevok

Dobrým pravidlom je, aby sme to trochu predýchali,  skôr ako budeme publikovať niečo, kým sme rozrušení. Počkajme trochu so zverejňovaním, čo sme napísali. Obsah je čoraz menej dôležitý, ak budeme čakať hodinu alebo dve.

Dokonca duševne chorí sú trestaní za transparentnosť.

Niekedy stačí si položiť otázku, či je to v poriadku byť spájaný s obsahom príspevku ešte po dobe troch mesiacoch.

Neočakávaná spätná väzba

Ak sa predsa rozhodneme vystaviť svoju otvorenosť on-line, musíme prijať riziko, že môže nastať veľká záťaž pre nás, ak dostaneme veľa negatívnej a kritickej spätnej väzby.

Buďme teda pripravení, že naše vyjadrenie môže byť vnímané inak, ako sme zamýšľali.

V prípade ak potrebujeme povzbudenie a podporu, najlepšie je o tom priamo hovoriť s priateľmi a s rodinou, alebo v uzavretých skupinách v organizáciach, ktoré poznáme.

Mať chorobu nie je niečo, za čo sa treba hanbiť. Buďme otvorení – ale len zdieľať s ľuďmi, ktorých poznáme a dôverujeme im.  😉

Zdroj: Anne Kristine Bergerm