Neodchádzaj, ale vychutnaj si to…

…utrpenie, víťazstvo, radosť, smútok, úspech i neúspech, nič nerobenie….

Príjemný vánok niesol šepot pokoja a harmónie, kým ho neprerušilo dunenie a výkriky. Z pokojného dňa sa stal hrozivým vojnovým konfliktom. Prechádzala som cez zdevastované mesto, nohy sa mi zabárali po ruinách a prachu mesta. Po ceste s cieľom „neviem kam“ som stretla mladého muža v stave beznádeje a smútku. Prehovoril ku mne: „Nechoď ďalej, je tam oveľa viac zdevastované mesto a nič tam nie je vidieť.“ Jeho slová som zobrala vážne, a tak som sa otočila, zmenila smer von z mesta. Za mestom sa tiahol veľký les, ktorý zároveň vytváral hranicu medzi civilizáciou mesta a civilizáciou menších dedín. V lese bolo ticho, až na jednu malú utekajúcu skupinku detí s učiteľmi. Nevedela som kam majú nasmerované, ale pridala som sa k nim. Oni sami nevedeli kam majú ísť, utekali pred výbuchmi, aby si zachránili život. V diaľke sme počuli neutíchajúce a hlučné výbuchy rôznych strojov a rakiet. Naše kráčanie sa zmenilo na rýchly beh, pretože čoraz viac bolo počuť v našej blízkosti výbuchy a streľba zbraní. Prechodom cez rieku sme im aspoň na chvíľu utiekli. Pod kopcom sme zbadali veľkú drevenú vežu, ktorá nám vytvorila dočasný úkryt. Deti a učitelia boli unavení a rýchlo zaspali, zostala som bdieť a pozorovala som okolie veže. Lenže v tej veži sme neboli sami, ale aj nežné dievča, odeté v bielych šatách, s ázijskými črtami tváre. Neprehovorila, iba sa pozerala na nás. Naraz nás vystrašil výbuch, ktorý zasiahol aj časť veže a otriasalo sa ta s nami. Deti rýchlo utekali von z veže a spomalili na mieste, kde sa nachádzala široká vyasfaltovaná cesta. Pri tejto ceste sme sa všetci zastavili a rozhodovali sa. Na to učitelia: „Pôjdeme opäť lesom, tam sa môžeme skrývať.“ V tom mi niečo našeptalo, aby som im oponovala. Prehovorila som: „Pôjdeme po tejto širokej ceste. Deti sú unavené a náročná cesta lesom, by nás iba spomalila.“ Ďalším pádnym dôvodom bolo, že po ceste pôjde v takomto čase málokto a väčšina ľudí sa rozhoduje tak ako my. Dokonca aj ázijské dievča súhlasilo so mnou. Nakoniec sme sa vybrali po širokej ceste, kým sme kráčali, skutočne sme nikoho nestretli. Tá cesta nás zaviedla ku hore, kde na samom vrchu stál veľký dom. Naše kroky sa zrýchlili k veľkému domu v nádeji, že tam nájdeme niečo pod zub a oddych. O niečo neskôr za nami utekala veselá skupinka ľudí, ktorí nám oznámili, že vojnový konflikt skončil. Nechápali sme prečo, z akého dôvodu ten veľký nezmysel končí. Dôvod ukončenia konfliktu sme si prečítali v článku z novín, v ktorom bolo napísané: „Princezná z ázijských štátov sa nachádza na území vo vojnovom konflikte, je jediná dedička kráľovstva, kto bude vládnuť, ak vyhrajú ázijské štáty!?“ Vojna je skutočne veľký nezmysel, je to boj sám proti sebe, v duchu som si pomyslela. V pozadí utíchali streľby, nastalo ticho a rozozvučali sa zvony, a aj smiech oslavujúcich detí. Prišli sme k veľkému domu, v ktorom bolo veľa upravených izieb, stôl naplnený rôznymi dobrotami. Vyšla som von, obloha sa sfarbila na belasofialovú a ja som pocítila naplnenie. Odchádzala som, ale v tom ma niekto chytil za predlaktie ruky. Obzrela som sa, stálo tam ázijské dievča, v ruke držiac kvet a so slovami prehovorila: „Neodchádzaj, ale vychutnaj si to.“ Vtedy ma napadlo, že to ázijské dievča je ázijská princezná. Jej podstatou nebola moc, ani sláva, ani bohatstvo, ale žiť pre každý moment a vychutnávať si ho. 🙂

Tento sen ma naučil nesúdiť cestu života, či má zmysel, alebo nie. Vojnový konflikt sa prejavil ako nezmysel, ale iba pre mňa. Jediné čo nemá zmysel, je žiť podľa filozofie príčiny a následku. Ak budeme pátrať v minulosti po príčinách nášho šťastia, jednoducho sa dostaneme do rozširujúceho sa labyrintu zmätku. A nakoniec, kým nevieme jasne identifikovať pôvodnú a najzákladnejšiu príčinu, všetko naše úsilie bude nezmyselné.

Neskôr som si náhodne otvorila knihu od autora Anthony de Mello – Minúta múdrosti a ja na náhody neverím, pretože som zbadala článok o Utrpení. 🙂

„Nešťastia môžu priniesť rast a osvietenie,“ povedal Majster.

A vysvetlil to takto:

„Každý deň sa vtáča ukrývalo v suchých haluziach stromu, ktorý stál uprostred veľkej pustej planiny. Jedného dňa vzdušný vír strom vyvrátil, a tak prinútil úbohé vtáča letieť stovky míľ a hľadať si nový úkryt – až kým nenatrafilo na les plný stromov obťažkaných ovocím.“

A na záver dodal: „Keby ten suchý strom nebolo vyvrátilo, nič by vtáča neprimälo vzdať sa svojho bezpečia a odletieť.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: